ZAČÍNAME! Námestie 1. mája číslo 5 v Bratislave. To je adresa domu, v ktorom bývali viaceré osobnosti slovenskej kultúry. Na štvrtom poschodí s krásnou terasou napríklad prvá slovenská pop hviezda František Kryštof Veselý, vedľa lekár profesor Vladimír Vršanský, klávesový mág Alois Bouda, ale aj kantilénový idol Karol Duchoň či muzikant Juraj Velčovský. Po 16. 4. 1947 aj skladateľ, spevák, objaviteľ talentov, úspešný hitmaker a odkedy dostal cenu Zväzu autorov a interpretov za celoživotný prínos, aj žijúca legenda slovenskej populárnej hudby Janko Lehotský. Zaujímavé je, že na rozdiel od iných bratislavských ulíc a námestí Námestie 1. mája ostalo niekoľko desaťročí Námestím 1. mája, menili sa iba čísla domov. Číslo domu 5 sa najprv zmenilo na číslo 3, potom na 7. Číselné zmeny akoby predznačovali spôsob ľudskej aj umeleckej existencie. Názov, dom, ulica, povedzme, to podstatné ostáva – iba počty, čísla sa menia. Spomeňme si na to, keď budeme hovoriť o pravidelných personálnych zmenách v Moduse. Základnú školu mal hneď pod nosom, vedľa domu. A konzervatórium, ktoré bolo vtedy roztrúsené na viacerých uliciach a námestiach Bratislavy, tiež. Chodieval sa učiť na ulicu Kostolnú, Veternú, na Rybné námestie. Janko Lehotský je teda skutočným Bratislavčanom, ktorý svoje detstvo a mladosť prežil zhruba na jednom kilometri štvorcovom mesta.

VEĽA NECHÝBALO A BOL BY Z NEHO TANEČNÍK. Určite mnohých prekvapí, že na konzervatóriu chodil do tanečnej triedy. Mama Ella Fuchsová-Lehotská bola primabalerínou. Pôsobila vo viacerých českých a slovenských baletných súboroch. V roku 1930 založila a s prestávkami viedla baletnú školu v Bratislave. V rokoch 1946-48 vyučovala na Štátnom konzervatóriu a vychovala rad známych tanečníkov. Nemala dcéru, a tak chcela aspoň jednému z dvoch synov odovzdať umenie, ktoré odovzdávala desiatkam iných. Voľba padla na mladšieho Janka. Avšak školské osnovy vtedy náhodou a výnimočne pozitívne zasiahli do vývoja slovenskej populárnej hudby. Kto navštevoval tanec, mal povinný obligátny nástroj - klavír. Janko už predtým hral aj na husliach. Práve tu – na baletnom konzervatóriu sa dostal prvý raz ku komponovaniu a založil svoju prvú hudobnú kapelu. Bolo to v roku 1964. Skupina sa veľavravne volala Young Quartet a hrala v známom bratislavskom klube Astória. Išlo o inštrumentálnu kapelu, kde už hrávali aj vlastné témy. V tom čase nemali textárov, a tak Janko spieval rôzne scatové pesničky. Za zmienku stojí džezová šesťosminová Čierna mačka. Balet mu však mal byť stále prednejší. Janko sa dostal až do Prahy k samému Pavlovi Šmokovi, ktorý v tom čase zakladal Balet Praha. Iba veľké problémy s ubytovaním a nekompromisný povolávací rozkaz možno zabránil tomu, aby sme dnes Janka Lehotského registrovali ako tanečníka. Po troch mesiacoch u Šmoka nastúpil do Armádneho umeleckého súboru v Prahe ako spevák.

DŽEZOVÝ A SOULOVÝ ZÁKLAD. V relatívne liberálnom pražskom ausáckom prostredí konca šesťdesiatych rokov absolvoval prvé silné muzikantské zážitky. Nielen z počúvania, ale zo spoločného hrania, spievania či nepovinného jamovania. V AUSe sa stretol a zahral si s Lacom Déczim, Lacom Troppom, Miroslavom Vitoušom aj Janom Hammerom. Hrávali v rokoch 1966-67 a hovorili si Reduta kvartet. Zoznámil sa s viacerými ďaľšími osobnosťami. S basistom Jirkom Mrázom, ale aj Hammerom starším. Boli to preňho, ako sám hovorí, strašne dobré časy a dobrý začiatok, hoci trochu odlišný od štýlu, pod akým ho poznáme dnes. Hammer a Vitouš hrali dosť ťažký intelektuálny džez, vtedy obdivoval aj veľkoorchestrálny swing a scat. Obdobie umeleckej vojenčiny bolo obdobím spoznávania samého seba, svojich hudobníckych pocitov, túžob, ale aj osobností, ktoré Lehotského ovplyvnili na celý život. S Janom Hammerom mladším si napríklad okamžite porozumeli pri obdive klavírneho a speváckeho štýlu Raya Charlesa (Charles je Lehotského vzorom dodnes). Pražské obdobie určite definitívne rozhodlo, že Ján Lehotský je predovšetkým hudobníkom.

BEZ SPOJENIA NIET VELENIA. Po vojenčine nastúpil spolu s Jarom Filipom do Slovkoncertu. Nie ako riaditeľ ani ako producent, ale ako telefonista. Kto zažil, ten si vie preddstaviť, že v tom čase sa dalo do priazne dostať obmedzenými cestami. Jedna bola, povedzme červená, a tú druhú charakterizuje stará pravda: keď si šikovný, tak si pomôžeš. Bez spojenia niet velenia. Janko si zvolil postup druhý. Určite dúfajúc, že príležitosť sa pohybuje práve niekde tam. A naozaj. V Slovkoncerte pracoval pán Bužek, ktorý mal rád Deža Ursínyho a podrobne sledoval jeho tvorbu. Dežo práve hľadal hudobníkov. A tak sa spolu s F. Letňanom a bubeníkom P. Mrázom dostal k Dežovi Ursínym a skupine Face (v niektorých prameňoch sa táto skupina označuje názvom New Soulmen). Lehotského ľudská a umelecká koexistencia s Ursínym bola založená na vzájomnom obdive.. Janko obdivoval Dežovu muziku a Dežo Jankov scat a vysoký vokál. Obdobie Face je krásnym príkladom obetovania a nadšenia. Napriek svojím kvalitám skupina nevystupovala nikdy verejne. Usilovne cvičili a absolvovali pár skúšobných nahrávok v rozhlase. Chceli mať Hammond organ, ale jediný Hammond v Bratislave bol obsadený. Vlastnil ho Alois Bouda, ktorý mal vždy medzi prvými každý nový nástroj, potom ho odkúpil Slovkoncert a neskôr ho používal Marián Varga. Dežo povedal, že bez Hammondu je to polovičná robota, a oni predsa nechcú odovzdávať polovičnú robotu. Kapelník veliteľsky rozhodol, že dovtedy, kým nebudú mať naozajstný Hammond, nikto ich neuvidí. Mali kompletne poskladaný a koncertne postavený repertoár. Túžobne očakávali vybavený zájazd do Anglicka. Repertoár bol veľmi náročný, ťažké kompozície, prepracované vokály, veľmi chceli, aby sa to podobalo na Cream, ktorý Dežo obdivoval. Takto čakajúc, strávil Janko vo Face dlhé mesiace. Čakali a cvičili, cvičili a čakali. Nakoniec sa zájazd neuskutočnil. Do Bratislavy vpadli ruské tanky a ozval sa Ľubo Belák.

ÉRA BAROV A MODUS 0. Sexteto Ľuba Beláka ho vytiahlo z normalizačnej republiky aj z finančnej krízy. Časy telefonistického platu sa skončili. Čakali ho bary západnej Európy. Lehotský bol konečne blízko chvíle, keď si zahrá na vlastnom nástroji. Stalo sa. Najprv vyrovnal dlhy a potom si kúpil Hohner piano, najlacnejšie, ale uznávané elektrické piano, ktoré dodnes používa Stevie Wonder. Pomocou lessley dosiahol zvuk, ktorý sa už začal podobať na Hammond. Ešte predtým, niekedy okolo roku 1969, sa Lehotský mihol v príležitostnej kapele The Gentlemen. Tu sa opäť stretol s Mariánom Obertom, s ktorým sa už zrazil v Young Quartete, Ľudovítom Noskom, jeden čas aj s Dodom Šošokom. Hoci boli Gentlemen kapelou prechodnou, predsa len to bola skupina, v ktorej dostal Janko Lehotský svoje prvé ocenenie. Na slovenskom beatovom festivale v Bratislave získal prvú za osobitú pôvodnú tvorbu a vokálny prejav. Možno bolo pre éru gentlemenov dôležitejšie, že sa na spomínanom festivale stretli na pódiu s Modusom. S Mekkym Žbirkom boli už síce starí známi a vzájomne sa obdivovali, ale na pódiu sa stretli po prvýkrát. Modus, ešte bez Janka Lehotského, bola tiež kapela, ktorá si na nástroje a živobytie zarábala v nemeckých, švajčiarskych a rakúskych baroch. Skupina vznikla v roku 1967 s pôvodným obsadením: Baláž – Kratochvíl – Krutek – Psota – Stankovský – Wertlen – Žbirka. Od roku 1969 sa začali volať Modus. Práve v čase, keď Modus aj belákovci zabúdali v kapitalistickej cudzine na poučenie z krízového vývoja, odohralo sa závažné rozhodnutie Janka Lehotského, ktoré ovplyvnilo na niekoľko desaťročí jeho osud, ale aj vývoj a tvár slovenskej populárnej hudby. Obe skupiny sa na zájazdoch sympaticky navštevovali. Keď mali belákovci voľný deň, sadli do auta a prekvapili Modus, čo im modusáci začas splatili. Lehotský tu zažil pekné chvíle, rozumel si s nimi ľudsky aj muzikantsky, a tak si povedal, že v tejto kapele by chcel hrať. Nestalo sa tak hneď. Bolo tu ešte jedno, z istého hľadiska dôležité medziobdobie. V roku 1972 krátko pôsobil v skupine Hej Evy Kostolányiovej a Evy Sepešiovej. Vystriedali sa tu mnohí muzikanti. Mekky Žbirka, Michal Dočolomanský a po Lehotského odchode aj Karol Duchoň. Lehotský mal už slušnú zásobu vlastných skladieb. Keď niekto tvorí svoje veci, pochopiteľne, nie je nadšený, že musí sprevádzať iného. Na vystúpeniach však dostal vzácnu možnosť robiť koncertného predskokana. Spieval a hral svoje veci a na vlastnej koži zažíval reakcie publika. Bolo to obdobie testovania ľudí. Vývoj sa nedal predbehnúť a skúsenosť s koncertovaním nebola na zahodenie. Ľudia si musia človeka najprv zapamätať, až potom si ho obľúbia, to sa preskočiť nedá… – hovorí o tomto hej období Janko Lehotský.

JANKOVE ŠTVRŤSTOROČIE, MODUS I, MODUS II A ČUDNÝ ZÁJAZD DO KANADY. Do Modusu nakoniec vstúpil až v roku 1972. Ale okrem zahraničných barov navštívil aj bratislavské štúdio Československého rozhlasu. Janko nahráva prvé vlastné pesničky, ktoré prevzala aj firma Opus. Boli to Suzi, Starý pán a Keď si to zrátam. Keď si to zrátam zložil, keď mal dvadsaťpäť. Práve preto – Keď si to zrátam. Predsa len viac barový Modus I sa akousi prirodzenou, samospádnou cestou rozpadol. V roku 1973 odišli do Orchestra Braňa Hronca Kaššay, Stankovský a Žbirka. Lehotský sa ujal firmy nikoho. Na Bratislavskej lýre ´73 spieva ešte sám s veľkým orchestrom pesničku Pošepky. Potom sa mihne v kapele Petra Lipu New Blues Five, ale srdcom ho to ťahá k vlastnej kapele. V roku 1974 formuje Modus II v silnej, možno za celé Modus obdobie muzikantsky najsilnejšej, sólisticky vyrovnanej zostave: J. Baláž – gitara, Ľ. Nosko – basová gitara a sólový vokál, Ľ. Stankovský – bicie a Ján Lehotský – sólový spev a klávesy. Zišli sa vlastne kvôli jednej čudnej koncertnej šnúre po Kanade. Keby sa veci boli vyvinuli ináč, možno by v tejto silnej inštrumentalistickej zostave Modus bol nabral úplne iný kurz a parametre, ako ho poznáme dnes. Možno by na Slovensku bolo vzniklo niečo ako Olympic. Nacvičili však len program pre Kanadu. Po známych veľkých odchodových problémoch odleteli na mesačný zájazd do zámoria. Absolútne netušili, čo ich čaká, do čoho idú. Na mieste sa dozvedeli, že program, v ktorom majú vystupovať, sa volá Parížske bláznovstvá. V kontrakte síce bolo, že môžu 20 minút hrať vlastnú tvorbu, ale nakoniec sprevádzali aj argentínsky balet. Môžeme si predstaviť, aký to bol nepríjemný šok. Aj pre vypracovaných muzikantov boli predsa len za noc naučené argentínske nepravideľné samby silnou kávou. A to ešte nebolo všetko. Keď už argentínu nacvičili, pribehol akýsi manažér a chlapcov z Europe poprosil, aby ešte len tak mimochodom sprevádzali jednu kanadskú speváčku. Mali sto chutí vrátiť sa. Nakoniec však vydržali. Bol to urputný zájazd, ale aj poučný a veľa videli. Pre ľudí spoza železnej opony predsa zámorský zážitok niečo znamenal. Tajomný manažér sa nakoniec samozrejme vyfarbil. Nikomu nič nezaplatil a chlapci hrali v Kanade za stravu a byt. Po návrate sa kanadský Modus II rozpadol. Každý sa rozbehol po svojom a Lehotský založil Modus III.

MODUS III A POTOM TO PRASKLO. Modus hral najprv ako sprievodná kapela napríklad Paľa Hammela a Heleny Blehárovej. Hammela sprevádzali na festivale v poľskom Sopote, kde spieval pesničku Rok 2000. Na tomto zájazde už hrali Cyril Zeleňák a Laco Lučenič. V roku 1975 mu Marián Bednár, ktorý hral v skupine Beatman, povedal, aby si šiel do Košíc pozrieť jednu kapelu a hlavne istú speváčku. Ak sme povedali, že rozhodnutie Janka Lehotského vstúpiť do Modusu bolo preňho aj pre slovenskú pop music podstatným, tak cesta do Košíc bola rovnako historická. Kapela, na ktorú sa šiel pozrieť, sa volala Profily a speváčkou bola Marika Gombitová. Scéna ako z Felliniho filmu. Stretli sa na jednom plese, trochu spolu pocvičili, zistili, že to ide, a pobrali do Bratislavy. Spočiatku bývali v Lehotského dvojizbovom byte v Dúbravke. Celá kapela i Janko Lehotský s manželkou a dvoma deťmi. Časy veľkého entuziazmu, ale aj veľkých nádejí a presvedčenia. Za Mariku cítil od začiatku tichú zodpovednosť, netušil, čo ju čaká, netušil, čo čaká celú kapelu. Ale Marika sa adaptovala veľmi dobre. V roku 1976 sa do Modusu vracia Miroslav Žbirka a skupinu ďalej tvoria Havaši, Jevčák, Witz. V roku 1976 sa Modus po prvýkrát predstavuje na samostatnom koncerte počas Bratislavskej lýry, ešte v Dome lodníkov. Prvé koncerty neboli zďaleka vypredané. Postupom času sa však Modus dostáva do povedomia. Predovšetkým kvôli zaujímavým vokálnym soundom – Marika, Mekky, Lehotský – a jeho vlastným skladbám. Marika vtedy hrala aj na bongá. Janko Lehotský pracuje naplno na jej prejave a štýle. Veľmi im pomáhalo, že mali spoločný vkus – napríklad zbožňovali Janis Joplinovú. Marika mala dobré muzikantské skúsenosti z Košíc. Od začiatku bola veľmi všestrannou, hlasovo ohybnou speváčkou. V roku 1977 získava Modus Zlatú lýru v autorskej súťaži za pesničku Úsmev. A potom to naozaj prasklo. Roztočilo sa koleso, po ktorom túži každý, kto sa rozhodne robiť populárnu hudbu. Koncerty, nahrávania, autogramiády, popularita... Od roku 1976 do 1980 prežíva Slovensko a čiastočne aj Česko skutočnú modusmániu. Modus odštartoval perestrojku slovenskej populárnej hudby. Ľudia na Slovensku začali znovu masovo počúvať a tešiť sa z domácej pop music. Začali jej dôverovať.

SLOVENSKÁ YESTERDAY. Pesničkou, ktorá nielen zabodovala, ale zostala niečím, čo ani po dvadsiatich rokoch nestratilo nič zo svojej fantastickej atmosféry, je určite Veľký sen mora. Až pri retrospektívnom uvažovaní oceníme jej význam. Veľa slovenských hudobníkov sa po rokoch priznáva, že ich ovplyvnila. Pekné, vtipné a zároveň charakteristické je, že Veľký sen mora nevznikal ako vykalkulovaný hit. Pesničku mal spievať Karol Duchoň, potom dokonca Jana Kociánová. Už sa nezistí, prečo k tomu nedošlo. Lehotský skladal Veľký sen mora ako prvú pieseň na text. Boris Filan Lehotskému zatelefonoval, že má v zásuvke jeden starý text a že mu ho rád odstúpi, lebo nevie, čo s ním. Mohol si vraj po skladateľskej stránke robiť, čo len chcel. Lehotský vyškrtol pasáže o columbusovských Santa Mariach či Oféliach a nakoniec to dopadlo, ako to dopadlo. Zrodil sa hit, ktorý – ak by mal potrebnú podporu – určite by prerástol hranice Slovenska. Pre nás sa však narodila slovenská Yesterday. Nevykalkulovaná, záhadná hudobná športka tentoraz priniesla zlaté ovocie. Pekné je, že grify Veľkého sna Lehotský vlastne nikdy vedome neopakoval. Neskôr sa nikdy nepokúšal o nejakú variantnú ponášku. Pesnička vyšla na SP platni a ľudia si ju obradne prehrávali. Charakteristické je, že aj tí, čo sa o hudbu nijako zvlášť nezaujímali. Na Veľkom sne mora neoceňujeme ani tak super muzikantské kilá, ale záhadnú, zastretú atmosféru, Lehotského hudbu, Filanov text – zrastené do niečoho čarovného. Aj sám Lehotský priznáva, že si význam Veľkého sna uvedomuje až dnes. Keď sa pieseň po toľkých rokoch môže celkom nezmenená hrať na koncertoch, je to určite tiché vyznamenanie – hovorí. Veľký Veľký sen mora.

A OPUS STÁLE PO SOCIALISTICKY VÁHAL. Po troch rokoch vypredaných koncertov sa nakoniec Opus zobudil a v roku 1979 vydal Modusu prvú platňu. S názvom – Modus. Išlo o platňu doslova vytrucovanú. Redakcie časopisov, rozhlas, televízia aj samotný Opus dostávali stovky listov, ktoré sa domáhali LP Modusu. Nikto dnes už nepovie, či tam bola nejaká konkrétna zaujatosť, alebo len doslovné plnenie názvu firmy, tj. Opus – štátny podnik. Možno sa vtedy mala brať popularita ako niečo podozrivé a nie ako signál možnej obchodnej akcie. Možno šlo o obyčajnú socialistickú nekomerčnosť. Hoci zaujatosť sa tiež nedá úplne vylúčiť. Vtedy bol predsa zaujatý každý voči každému. Po listoch a telefonátoch však ľudia, ktorí rozhodovali o bytí a nebytí pop hudby na Slovensku, nemali kam uhnúť a nakoniec museli povedať svoje áno. Platňa znie aj dnes veľmi dobre. Ale v kontexe slovenskej pop hudby tých rokov pôsobila určite ako studená sprcha. Už prvá pesnička, predstavovačka – Modus, to sme my – má vymyslené backgroundy, vokály, strhujúci ťah a rytmus. Samozrejme, na platni hrajú vynikajúci muzikanti, ktorí sa už vypracovali vo veľkých kapelách. Okrem Žbirku a Lučeniča napríklad Zeleňák, ktorý hrával s Gustavom Bromom. Skladby majú vždy bluesový podtext. Nebola to nikdy len obyčajná pesnička. Za každou stála história, hlavne Ray Charles… Okrem skladieb a inštrumentálneho nasadenia je platňa ukážkou vtedajšej vokálnej potencie Modusu. Lehotský – Žbirka – Gombitová sa tu stretávajú vo vzácnej vyrovnanosti. V roku 1979 Lehotský skladá a nahráva väčšinu piesní na prvej sólovej platni Mariky Gombitovej Dievča do dažďa a s Modusom vydal ďaľšiu LP – Balíček snov. Kapela koncertuje po Slovensku, v Čechách, po celom bývalom socialistickom tábore, navštevujú veľké východné piesňové festivaly: Zlatého Orfea v Bulharsku, Sopot v Poľsku, Schlagerfestival v NDR a dostáva sa až do Vietnamu a Laosu. Lehotský s Modusom sú na vrchole umeleckej kondície a slávy. V najlepšom, na jeseň 1980, sa však skupina rozhodne rozdeliť. Miro Žbirka, ktorý chcel vždy viac pritvrdiť, sa chystá založiť vlastnú skupinu. Lehotský plánuje ostať v Moduse s Marikou. A vtedy sa to stalo...

NEŠŤASTIE A MODUS IV, V... Marika Gombitová nešťastne havaruje. Zranenie jej znemožňuje koncertovať. Žbirka, Lučenič a Hájek zakladajú Limit a Lehotský hľadá nových hudobníkov. Ako pri zrode prvého úspešného Modusu, keď vycestoval do Košíc, ani teraz nie je presvedčený, že dobrí muzikanti žijú iba v Bratislave. Tentoraz sa pozrel do Martina, kde hrala skupina Yps, ktorá už bola známa v Bratislave a iných mestách. Po dlhom uvažovaní im ponúka spoluprácu a stavia ďaľší Modus. Modus IV. Do kapely prichádza gitarista J. Hangóni, basgitarista A. Engonidis a bubeník K. Morvai. Nahrali dve úspešné platne: 99 zápaliek a Záhradnú kaviareň a mali niekoľko veľkých hitov. Predovšetkým Pozhasínané a Stará kára. Na Lýre v roku 1982 získali s Lehotského pesničkou Zrkadlo rokov bronzovú. Keď sa Marika v roku 1983 rozhodla vrátiť, koncertujú v programe Mince na dne fontán. Išlo o veľmi úspešný, ale inscenačne náročný koncertný projekt, s ktorým precestovali celú vtedajšiu republiku. Scénu robil architekt Boris Drbal, známy mobilnými a svetelnými konštrukciami. Hral tu už aj gitarista Jirka Vana, s ktorým už možno Lehotský počítal do ďaľších Modusov. Keby sme chceli Modus IV charakterizovať, zrejme by sme mali spomenúť krásne a la Queen vokály a razantnú Hangóniho gitaru. Vydržal však len do roku 1983. Lehotský opäť mení zostavu. Modus V tvoria basgitarista V. Kaššay, gitarista J. Vana, bubeník L. Stankovský. Ako sóloví speváci sa v Moduse objavia viacerí. Na prekvapenie mnohých demikátový rokenrolista M. Greksa, M. Vyskočány, J. Pavlíni a ďaľšia dáma – I. Novotná. S Greksom a Vyskočánym vydávajú platne Najlepšie dievčatá a Každý niečo hrá, s Pavlínim a Novotnou Vlaky s rokmi a Keď sa raz oči dohodnú. K dlhohrajúcim platniam treba pripočítať pesničkové úspechy. Greksom chripľavo zaspievané hádam najlepšie Najlepšie dievčatá, Stankovského Ty, ja a môj brat známe skôr pod názvom Sklíčka a Pavlíniho Robertu. Modusmánia druhej polovice sedemdesiatych rokov sa už však neopakovala. Boli koncerty, boli platne, hrali ich v rádiu. Janko Lehotský a Modus boli stále nesporne populárni, ale už to nebola popularita taká jednoznačná ako predtým. Na Bratislavskej lýre 1986 dostáva cenu novinárov pieseň, ktorá by podľa všetkých zákonitostí vypočítanej marketingovej stratégie života jednej pop skupiny mala byť dôstojnou bodkou. Pesnička sa volala Kapely starnú.

PO PREVRATE. Po prevrate v roku 1989 sa všeličo zmenilo. Na Slovensko sa prevalili vlny amerického a západoeurópskeho hudobného oceánu a jeden čas sa zdalo, že slovenské jazierko nemá proti obchodne a strategicky premyslenému kolosu šancu. Na našom území vznikali pobočky veľkých firiem ako Polygram a BMG. Monopol Opusu dostal poriadny úder. Medzinárodné firmy však rýchlo zistili, že ich úspech sa dá zväčšiť, keď si podchytia aj hviezdy lokálne, ktoré im kedy-tedy zarobia na domácom území približne toľko, čo megastar. V roku 1992 nahráva Lehotský CD Janko Lehotský a priatelia. Jeho pesničky interpretujú Habera, Grigorov, Žbirka a objaví sa tam aj nový hlas – Gabriela Škrabáková. Po tomto albume sa Lehotský vydavateľsky odmlčí na štyri roky a veru si už mnohí mysleli, že to bude naveky. Skončil Modus a Lehotský je history. 20. Marca 1996 sa však v bratislavskom Štúdiu S krstí ďaľšie CD. Zapôsobí ako blesk z neba, z ktorého búrku už nikto nečakal.

ČIERNOBIELY SVET... Toto CD je veľkým Lehotského návratom. Janko nabral pred päťdesiatkou dych a dúchol do plachiet silou, čo ako pierko odviala reči o iba zaslúžilej legende. Okrem vlastných muzikantských, skladateľských a speváckych kvalít uviedol do slovenskej populárnej hudby ďaľšie nové mená. Presne tak ako sme boli uňho zvyknutí. Na Čiernobielom svete nachádzame základné črty Lehotského muzikantského profilu. Monika Hilmerová hrala a spievala v Radošinskom naivnom divadle. Lehotský ju našiel a preniesol do sveta pop music presne tak ako pred rokmi Mariku Gombitovú. Na projekte spolupracujú renomovaní hudobníci: F. Griglák, J. Vana – gitary, C. Zeleňák – bicie, K. Lago – saxofón a veľmi zamestnané a uznávané vokalistky Soňa Norisová a Helena Krajčiová. Lehotský sa vždy dokázal obklopiť špičkovými inštrumentalistami a vokalistami. Jeho prítomnosť pomohla priamo alebo nepriamo k štartu viacerým skupinám a osobnostiam slovenskej pop scény. Málokto napríklad vie, že v Moduse boli krátku chvíľu aj Richard Müller či Peter Nagy. Lehotský aj v Čiernobielom svete stavil na postupy, ktoré mu šli najlepšie. Pomalé, vystavané, precítené melódie striedajú vymyslené rhytm and bluesové odpaľovačky. Na tomto CD cítiť všetko to, čo sa Lehotskému páčilo a páči. Autor sa sám priznáva k vplyvu predovšetkým Ray Charlesa, ale aj Blood Sweet and Tears, Davida Clayton-Thomasa, Paula McCartneyho, B. B. Kinga, Erica Claptona, Stinga, Tiny Turnerovej, Janis Joplinovej... CD sa teší oceneniam od všetkých generácií poslucháčov a kritikov. V roku 2000 sa o albume Poslední a prví veľa nepísalo a nehovorilo a táto ignorácia nebola veľmi slušná. Lehotský totiž pokračuje v sérii zrelých diel v ktorých dokazuje, že invencia mu slúži bez dropoutov. V jeho harmóniach, melódiach a celkovej poetike ťažko niečo meniť, ale nový kabát dostali aranžmány a sound. Všetci muzikanti – Vana, Burian, Uherčík, Valihora, Procházka, Lago, Jankov brat Juraj – sú vyzreté osobnosti, dodávajúce zvuku svoju charizmu. Objavuje sa nový ženský hlas – Misha Palová. Zatiaľ posledným Lehotského opusom je titul Láv sa píše Love s podtitulom Modus 2002. Je to jeho strategický ťah, na ktorý plné právo – nechce prehliadať muzikantskú omladinu (synovec Janko – basgitarista, M. Bugala, M. Hank, R. Tariška), ktorou sa obklopil. S potešením sa dá konštatovať, že Lehotský ako skladateľ a spevák s pribúdajúcimi rokmi tu bezo zbytku naplňuje známe príslovie o kvalite vína v súvislosti s jeho zrením – má o čom spievať, nezameniteľný rukopis, úžasne vyvinutý cit pre vystihnutie nálady, umenie to všetko dotiahnúť aranžérsky. Naviac dokáže ideálne vyhovieť sám sebe z hľadiska interpretačného.

LEHOTSKÝ A TEXTÁRI, LEHOTSKÝ A TEXT. Lehotského projekty vždy rátali s dobrým textárom. Na spoluprácu s textármi však určite potrebujeme osobitný úsek. Spočiatku si písal texty sám. Jeho prvým otextovaným hitom bol Beh ku šťastiu. Potom spolupracoval s Filanom, Zemanom, ale najväčšie, hlavne lýrové úspechy dosiahol s Kamilom Peterajom, s ktorým spolupracoval časovo najdlhšie. Peteraj bol aj Lehotským označovaný za dvorného textára. Peteraj však bol Lehotskému aj radcom, akýmsi prvým cenzorom nápadov. Pomáhal mu aj pri hľadaní talentov pre večne sa opakujúce personálne zmeny v Moduse. Na CD Janko Lehotský a priatelia otextoval pesničku Lívia pre Mira Žbirku Jozef Urban. Text sa Lehotskému zapáčil rovnako ako autor. Čiernobiely svet už celý textuje Jožo Urban, rovnako aj album Poslední a prví (vyšiel po Urbanovej predčasnej tragickej smrti). Lehotský sa opäť nemýlil. V skladbách padli text hudbe a hudba textu ako uliate. České texty pre českých interpretov: M. Rottrovú, V. Špinarovú, H. Vondráčkovú mu robil Pavel Vrba a anglické mutácie slovenských LP Vladimír Čort, Katka Karovičová a Danica Ruppeldtová. Naposledy vo svojich nových skladbách spieval texty aj Milana Lasicu a Juraja Soviara.

AKTIVITY, TÚŽBY... Lehotského vyslovenou a vlastne už splnenou túžbou je zahrať a zaspievať si s veľkým bigband orchestrom. Splnilo sa. Spieval s Bromovým orchestrom, ktorý dirigoval Vlado Valovič. Mariánovi Vargovi naspieval pár pesničiek na dvojalbume Divergencie. Od začiatku svojej kariéry nakrúca scénickú hudbu. V inscenácii Kazimír a Karolína režiséra Juraja Nvotu si v bratislavskom divadle Astorka dokonca zahral maďarského čašníka, spieva v hitovom muzikáli Hamlet. Urobil hudbu k televíznym, divadelným inscenáciam a k celovečernému filmu Žaby a iné ryby, dabuje... Robí sem-tam hudbu pre reklamu, vystupuje s Milanom Markovičom, s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským, účinkuje v rôznych televíznych talkshow, súťažiach a reláciach, moderuje v rádiu. Trochu z iného súdka. Je vášnivým motoristom, vždy ho to ťahalo k motorom, keby sa nestal tým, čím je, tak by bol určite pretekárom, dnes motoristický šport sleduje, ak sa dá, tak si na trati aj zapreteká. Vodičák počas koncertných šnúr naplno využíval – práca muzikanta musela byť všestranná. Bol to veselý život, ale náročný na nervy aj na zdravie. Kolobeh: koncertovanie, balenie, šoférovanie, rozbaľovanie zvládali iba silné povahy.

... A BUDÚCNOSŤ? Začali sme tým, že Lehotský pochádza z rodiny, kde bolo umenie dedičným remeslom. Hovorili sme o matke, baletnej sólistke a pedagogičke Elle Fuchsovej-Lehotskej, otec Ferdinand Lehotský bol hercom, spevákom a tanečníkom vo viacerých pražských a bratislavských divadlách. Brat Juraj je vynikajúcim trubkárom. Jeho bratancami sú napríklad režiséri Igor Lembovič i Dušan Trančík. Ján Lehotský je otcom dvoch detí, pre ktoré si inú ako umeleckú kariéru ťažko vedel predstaviť. Dcéra Ela pôsobí ako herečka, syn Juraj je dokumentaristom, kameramanom – s otcom spolupracuje pri tvorbe videoklipov. Lehotský nezaháľa, píše pesničky aj pre nových interpretov – Posledné zbohom pre Katarínu… Je čas comebackov. Niečo je vo vzduchu a hovorí sa o oživení Modusu, Janko Lehotský súhlasí, všetko je vymyslené, pripravené. V lete 2002 na scénu vystupuje Modus novej generácie – Janko Lehotský ml. – basgitara, Michal Bugala – gitara, dopľňajú starí Lehotského spolubojovníci Ľuboš Stankovský a Ľudovít Nosko. Ako sa zdá, Modus ani Janko Lehotský nekončia. Sumarizovať Lehotského význam a prínos do slovenskej kultúry preto ešte netreba. Janko Lehotský je určite zatiaľ bez bodky.